Blog Poety

Štvorcový pôdorys. Posteľ bez ostrých hrán. Stolička. Matrac, ktorý dávno stratil svoju mäkkosť, za to nabral vlhko a tvar po tých, ktorých prekonal vo svojej životnosti.

Zrazu zmenil polohu. Už nepozeral do steny, ale do stropu. Spomienky sú posledný život, ktorý ešte mal. Hviezdy…

Ležal v tráve a hľadel na oblohu. Okolo nízke stromy, nič iné. Meteor! Och, to mu nikdy neuverí. Prečo sa nikdy nenaučil kresliť?

Počuť vedľajších. No on sa vie schúliť do menšieho sveta uprostred tej malej miestnosti. Čaro stropu mizne, spomienka odchádza. Prichádza čas pozerať na stenu, avšak nie tú istú, na tú oproti. Čas má svoje pravidlá, ani jednu nemôže vynechať.

Kroky okolo dverí, smer zľava doprava. Štyri nohy. Otvorenie dverí, krik a prosby vedľajšieho – č.1R. Je jasné, že všetci ostatní z vedľajších tiež počúvajú. Nikto nedýcha. Každý rozmýšľa nad tým, kedy on sám bude kričať. A či vôbec.
Zľava sa ozve vrzgot struny matracu. Nie úplne jasný, ale škrípe, to znamená číslo 3L.

Myšlienka pre stenu, tú druhú, nie je spomienkou. Rozmýšľa nad tým, prečo struna čísla 2L neškrípe. Neskoro. Už niet času, aby to zistil, kým odíde.

Rana. Krik skončil. Dvere kričiaceho sa otvoria a zatvoria. Sprava doľava prechádza šesť nôh – štyri kráčajú, dve nie. Kto vie, či zostáva krvavá stopa? Počuť kvapky krvi sa mu ešte nepodarilo. Ani raz. Ale on to zistí, ak príde upratovač hneď, a nie až po prídele.

Jedna stena. Tak dlho im trvalo, kým prišli a odišli.

…

Prešiel deň. Presne deväťdesiaty tretí zárez na stene za posteľou, v úrovni matraca. Mal úplne zničené nechty. Keby mu aspoň tú posratú prídelovú misku nechali!

Kým sa ozvú kroky znova, prešlo presne šesť stien času. Teda presnejšie: štyri steny, strop a stena. Tri spomienky, dve myšlienky. Jedna prázdnota.

Kroky zastali. Prišli zľava… no neprešli doprava. Pomaly otočí hlavu, presne aby pohľadom zachytil pohyb kľučky. Prídel? Lieky? Nie, začali by od čísla 7R. Dve postavy, v očiach znudený pohľad. Tento nebude zaujímavý, nikdy nerobil problémy. A je to tu. Ostatní nedýchajú. On si vzdychne a postaví sa. Posledný kyslík, o ktorom ešte môže sám rozhodnúť. Vezmú ho. Dvere sa zatvoria a všetci vedľajší počúvajú tri páry nôh.

Už nikdy nestihne ďalšiu spomienku.