Blog Poety

Predstavoval si, že písať poviedky je ako modelovať postavu z hliny. Proces začína ako osekávanie hrubých čŕt z obrovského kvádra. Postupne nadobúda siluetu. Tí menej zruční nevytvoria nič rozoznateľné. O niečo lepšia poviedka má svoje časti, hlavu, hruď, končatiny… Ale len skutočný majster vie vytvarovať črty, prepracovať detaily, dotvoriť atmosféru. […]

V diaľke sa ozval hrom. Oblaky tmavli, svetla ubúdalo, svet dostal nový filter. Zdvihol sa vietor a so sebou niesol nánosy prachu a lístia. O pár chvíľ sa objavili prvé kvapky. Blesk na obzore. Kým dokráčala k dverám, začalo pršať. Sediac na prahu pozorovala, ako sa zem pomaly stráca pod vodou. Nápory dažďa a vetra neustávali. Každých pár sekúnd siluety budov zalialo […]

Štvorcový pôdorys. Posteľ bez ostrých hrán. Stolička. Matrac, ktorý dávno stratil svoju mäkkosť, za to nabral vlhko a tvar po tých, ktorých prekonal vo svojej životnosti. Zrazu zmenil polohu. Už nepozeral do steny, ale do stropu. Spomienky sú posledný život, ktorý ešte mal. Hviezdy… Ležal v tráve a hľadel na oblohu. Okolo nízke stromy, nič iné. Meteor! Och, to mu […]

Žiadny pocit iba prázdno ani slza nemý výraz. Čítam minulosť nebolí iba chýba ako kúsok skladačky. Pohľady vzad, niekedy zamknuté okná dokážu otvoriť. O 13 ročných období, zbytočné klopať, strážca stihol kľúč dávno zahodiť.

More je láska, more tvorí svet more ťa vezme kam nik iný nie. More znamená milovať kvapky dažďa more znamená cítiť rytmus vlnenia more znamená opálenú tvár more znamená strach z ostrých skál more znamená šľahajúci vietor more znamená drkot tvojich zubov S každým nárazom vrzgot sťažňa liet More je život ponúka ti svet.

Každému človeku, ktorého pustíme bližšie než teba je časť srdca necháme. Prečo však krojíme o niečo navyše ako je potrebné… Pritiahnuť tie časti svojho srdca späť chuť hrdlo vykričať zničiť tie bolesti železom žeravým konce nervov spáliť, citové útrapy. Nad morom v diaľave záblesky svetelné sledovať z nábrežia, vlasmi ti prebehne vietor keď dvíha […]

Stáť bez pohnutia uprostred izby oči na stenu pokope dušu držať si rukami. Hlúpa to snaha predísť svojmu rozpadu. Ľudia sú si navzájom ako kúsky skladačky. Niekedy im sedí tvar, občas pekne sadne vzor, veľmi často z toho nič totiž len raz oboje. Zmieriť sa s tým treba, človeče.

Nočný kvietok lietavý spoločenský tvor sedával rád na stene pri knihe prilákalo ho snáď svetlo čiernej lampy či temnota bielej duše a hmlisté kontrasty cítil svet žiarivý skrytý pred oknami naznačeným závesmi a daždivým šumením rozhodnúť sa odletieť ťažko je prekliatym v kvapkách sĺz oblakov umrieť nechce ani on.

Zamknuté v hrudi nosia ľudia svoje bolesti silené úsmevy rany a sny hlboko ukryli sloboda radosti prežiť pomáha v ľudskej ťažkosti každým ďalším dňom slabne tlkot srdca s ostňom čakať na lupene čakať len na Ten až pokým odpadne? Hľadať nenájdené žiaľ, na markete čas nie je v ponuke.

Myslela som si, že dokážem byť iná iná ako moje ja upísané minulosti hoc niekedy chýbať chýba mi ale aj bez teba stále dokážem plakať pre tento svet eh, prekvapivo ako prestať vidieť a cítiť bolesť navôkol nedá sa otupiť neha k svetu tej sa nezbavím… toľko životov mať už za sebou priveľa príbehov bojuj za nich! […]