5-7-6

4. júna 2017 23:55, Prečítané 1 581x, poeta, poe-try

Stáť bez pohnutia

uprostred izby

oči na stenu

pokope dušu

držať si rukami.

Hlúpa to snaha

predísť svojmu rozpadu.

Ľudia sú si navzájom

ako kúsky skladačky.

Niekedy im sedí tvar,

občas pekne sadne vzor,

veľmi často z toho nič

totiž len raz oboje.

Zmieriť sa s tým treba, človeče.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Oči na umenie

29.04.2021

Predstavoval si, že písať poviedky je ako modelovať postavu z hliny. Proces začína ako osekávanie hrubých čŕt z obrovského kvádra. Postupne nadobúda siluetu. Tí menej zruční nevytvoria nič rozoznateľné. O niečo lepšia poviedka má svoje časti, hlavu, hruď, končatiny… Ale len skutočný majster vie vytvarovať črty, prepracovať detaily, dotvoriť atmosféru. [...]

Búrka

10.10.2018

V diaľke sa ozval hrom. Oblaky tmavli, svetla ubúdalo, svet dostal nový filter. Zdvihol sa vietor a so sebou niesol nánosy prachu a lístia. O pár chvíľ sa objavili prvé kvapky. Blesk na obzore. Kým dokráčala k dverám, začalo pršať. Sediac na prahu pozorovala, ako sa zem pomaly stráca pod vodou. Nápory dažďa a vetra neustávali. Každých pár sekúnd siluety budov zalialo [...]

Cela

27.08.2018

Štvorcový pôdorys. Posteľ bez ostrých hrán. Stolička. Matrac, ktorý dávno stratil svoju mäkkosť, za to nabral vlhko a tvar po tých, ktorých prekonal vo svojej životnosti. Zrazu zmenil polohu. Už nepozeral do steny, ale do stropu. Spomienky sú posledný život, ktorý ešte mal. Hviezdy… Ležal v tráve a hľadel na oblohu. Okolo nízke stromy, nič iné. Meteor! Och, to mu [...]

Najnovšie správy