V diaľke sa ozval hrom. Oblaky tmavli, svetla ubúdalo, svet dostal nový filter. Zdvihol sa vietor a so sebou niesol nánosy prachu a lístia.
O pár chvíľ sa objavili prvé kvapky. Blesk na obzore. Kým dokráčala k dverám, začalo pršať.
Sediac na prahu pozorovala, ako sa zem pomaly stráca pod vodou. Nápory dažďa a vetra neustávali.
Každých pár sekúnd siluety budov zalialo fialové svetlo nasledované hlbokým dunením.
Premýšľala nad nimi. Nad ľuďmi, ktorí žili tak ďaleko navzájom od seba. Koľko búrok zažili už títo ľudia bez prístrešia? Koľkokrát ich už zastihol dážď, nemať sa kam ukryť? Báli sa vôbec? Bleskov? Zvukov hromu?
Zrazu sa niečo pohlo, narušilo monotónne padanie dažďa. Drobné kuriatko, ostošesť kľučkujúce medzi ťažkými kvapkami. Nemotorne dobehlo k prahu jej dvier.
Vstala okamžite, bez váhania odhodlaná poskytnúť mu prístrešie. Slabé pípnutie jej bolo odpoveďou pred tým, ako sa našuchorene usalašilo vedľa jej topánky.
Sú aj tí ľudia takí? Prichýlila každého neznámeho, ktorý sa počas búrok ocitne pri ich domove?
S ustávajúcim dažďom pomaly vykúkali lúče slnka. Bude horúco, ale dnes ešte nie. Až zajtra. Títo ľudia sa boja dažďa… Ako hovorievala Madam. Nikdy to nezabudla spomenúť, keď pršalo. Madam veľmi rada komentovala veci zas a znova. Človek predsa stratí prehľad, keď sa okolo neho menia ľudia ostošesť. Aj ona už pomaly odchádzala – možno. Niekedy je toho nad hlavu.
Kuriatko píplo znova. Tak nesmelo, ešte stále padala voda z oblohy. No zrazu muselo niečo začuť, postavilo sa na nohy a natiahlo krk, obracajúc hlávku na všetky strany. Píplo hlasnejšie. Ešte raz.
Pozrelo na ňu, do diaľky, znova na ňu… Volanie. A potom sa rozbehlo do zmierňujúceho sa dažďa.
Snáď prichýlia. V búrke. Možno ich spája, zahrejú sa spoločne. A chladný vlhký vzduch po nej rozhýbe mizivá spomienka na zdieľaný dážď.